Chceme, aby sa o nás starali. Kto sa však postará o ich bezpečnosť?

Odsúdiť útoky nestačí, ak vláda nerobí nič pre to, aby zdravotníkom pomohla. V Európskom parlamente sme navrhli riešenia.

Keď som bola malá, mama študovala medicínu. Náročnosť práce v zdravotníctve som tak poznala z prvej ruky.

Nepáčilo sa mi, keď chodila na nočné služby alebo keď ráno vstávala tak skoro, že ma do škôlky musel voziť otec. Nikdy mi však ani len nenapadlo báť sa, že sa vráti s otrasom mozgu. Že ju niekto surovo zbije na nemocničnej chodbe. Alebo že nepríde vôbec…

A potom si ako dospelá prečítam, ako 23-ročnú sestru na Kramároch pacient udrel do hlavy a škrtil. Že okrem fyzických zranení utrpela aj tie psychické a ostáva PN. A to len preto, že si robila svoju prácu.

Len slová nestačia

Lekári a sestry sa boja o vlastné bezpečie. Tretina z nich v európskom prieskume WHO uviedla, že za posledný rok zažila v práci šikanovanie alebo vyhrážky násilím.

Slovensko nie je výnimkou. Na začiatku roka útočil v bratislavskom Ružinove pacient s rodinou na lekárku a sestru iba preto, že mu brali krv a chceli urobiť covidové testy. Prešlo desať mesiacov a je tu ďalší brutálny prípad. Minister zdravotníctva oba odsúdil. To však nestačí.

Nie, neviním ministra za agresivitu iného človeka. Pýtam sa však, čo vláda urobila pre to, aby boli zdravotníci v bezpečí? Odsúdiť útok je len prázdnym gestom, ak po ňom chýbajú činy.

Ľudia v zdravotníctve potrebujú ochranu na urgentoch, rýchlu pomoc v ohrození a psychologickú podporu. Na najväčších urgentoch by mohli byť aj záchytné miestnosti pre ľudí pod vplyvom omamných látok s policajným a zdravotníckym dohľadom, ktoré v Progresívnom Slovensku navrhujeme.

Ako chceme udržať ľudí v zdravotníctve, ak sa musia báť o vlastnú bezpečnosť?

Konkrétne riešenia

V zdravotníctve máme vážnu personálnu krízu. Jej dôsledky cítite, keď čakáte pol roka na termín u špecialistu, na operáciu či detského psychológa. Ak nič nespravíme, z pol roka môže byť onedlho rok.

O tom, ako a prečo Slovensko prichádza o zdravotníkov, som už písala. Chýba im rešpekt, bezpečie a dôstojné podmienky. Čo si myslíme, že sa stane, keď dovolíme, aby ich v nemocniciach ešte aj bili?

V septembri sme preto v Európskom parlamente schválili dôležitú správu, na ktorej som pracovala ako tieňová spravodajkyňa. Členské štáty v nej výslovne žiadame, aby zdravotníkov chránili pred násilím a obťažovaním.

A neprinášame len výzvy, ale aj konkrétne riešenia. Je nutné vyhodnocovať riziká násilia a obťažovania na pracovisku, prijímať preventívne opatrenia a zabezpečiť dostatok personálu aj dostupnú psychologickú pomoc. Rany po útoku sa totiž nekončia len na tele.

Táto správa je len návod. Ak ho vláda bude ignorovať, nezmení sa nič. Ak však prejaví záujem, má sa o čo oprieť. Stačí sa len rozhodnúť a určiť priority. Bezpečnosť ľudí, ktorí sa starajú o naše zdravie, musí byť jednou z nich.

Napadnutej zdravotnej sestre prajem rýchle zotavenie. Myslím na vás. Aj na vašich kolegov a kolegyne.

Článok vyšiel ako komentár v Denníku N: https://dennikn.sk/5637739/chceme-aby-sa-o-nas-starali-kto-sa-vsak-postara-o-ich-bezpecnost/