Ako Slovensko prichádza o zdravotníkov a zdravotníčky

Vyhorenie v 21 rokoch odhaľuje krutú pravdu. Ak nezmeníme podmienky v nemocniciach, mladé talenty nám budú naďalej unikať za hranice.

S naším zdravotníctvom mám veľmi čerstvú osobnú skúsenosť. Ani vo sne sme s ňou nerátali, no pracujeme s tým, čo máme. Vďaka nej však dnes viem jedno: slovenské zdravotníctvo nestojí na systéme. Stojí na ľuďoch, ktorí ho napriek systému držia nad vodou.

Mali sme to šťastie, že sme čas strávili na oddelení, ktoré bolo zrekonštruované z európskych peňazí. Takúto opravu bolo treba vybaviť, zdokladovať a odpracovať – pre vedenie to znamenalo kopec roboty navyše, no s výborným výsledkom.

O poschodie nižšie či vyššie však už môže byť iný svet. Svet chodieb, kde stále behajú myši. Prostredie, ktoré by sme neakceptovali v žiadnej inej službe, nieto ešte tam, kde ide o to najcennejšie. O naše zdravie.

Keď systém vyčerpá mladých skôr, než vôbec začnú

A potom som spoznala Moniku. Zdravotnú sestru, ktorá vyhorela už v 21 rokoch. Prestala spávať. Chodila zo služby do služby, brala zmeny za kolegyne, až kým jej telo nepovedalo dosť. Jej príbeh nie je výnimkou. Hovorila o ňom na Bratislava Health Summit Brunch, ktorý som zorganizovala, a z našej diskusie vyplynulo jasné posolstvo: vyhorenie a psychické problémy už dávno nie sú okrajovou témou. Sú jednou z hlavných príčin personálnej krízy v našich nemocniciach. Zdravotníci a zdravotníčky sa však o nich boja hovoriť – veď oni majú byť tí silní. Kto sa však postará o ľudí, ktorí sa starajú o nás? Nejde pritom len o ojedinelý príbeh. Údaje od komory sestier sú neúprosné. Vyhorenie sa najviac týka práve tých s praxou do piatich rokov. Teda ľudí, ktorí majú byť budúcnosťou nášho zdravotníctva. Mladí ľudia však chcú mať život aj mimo nemocníc a ambulancií. Odpoveďou preto nemôžu byť iba platy – tie sú len časťou príbehu. Ten zvyšok tvoria podmienky, v ktorých sú nútení každý deň fungovať.

Riešenia existujú, no peniaze idú inam

Riešenia poznáme. A nie, nie sú to rýchle PR záplaty v podobe dovozu 60 zdravotných sestier z Vietnamu. Mladým zdravotníkom pomáha mentoring, v zahraničí sú bežné anonymné psychologické poradne. Potrebujú digitalizáciu, ktorá ich odbremení, nie frustruje. Potrebujú systém, o ktorý sa dá oprieť. Ten dnes nemajú, a tak odchádzajú. Do Česka, do Anglicka, preč.

Aj preto sa v Európskom parlamente venujem správe o personálnej kríze v zdravotníctve. Duševné zdravie v nej má silné zastúpenie, rovnako ako bezpečnosť, flexibilný pracovný čas či polovičné úväzky. Európska únia na to ponúka aj peniaze – na rekonštrukcie a programy podpory duševného zdravia. Nie však na rezidencie a jazierka, ktoré tak radi za peniaze určené na rozvoj regiónov stavajú smerácki oligarchovia.

Premiér Robert Fico nedávno hovoril o šoku z auditu nemocníc. Ak je z niečoho naozaj v šoku, tak je to stret s realitou jeho vlastného vládnutia. Verím, že keď z neho vytriezvie, bude už pri moci iná vláda. Taká, pre ktorú zdravotníctvo nebude šokom na konci volebného obdobia, ale prioritným rozhodnutím od úplného začiatku.

K téme duševného zdravia pracovníkov a pracovníčok v zdravotníctve som pred pár týždňami zorganizovala Bratislava Health Summit Brunch, kde sme sa s odborníkmi a odborníčkami zhodli na jednom: ak chceme, aby tu zdravotníci zostali, musíme začať riešiť aj ich životy.