Detský mozog verzus algoritmy – zatiaľ 0:1

V trafike dieťaťu vodku nepredajú, no online ho necháme napospas. Sociálne siete potrebujú vekové hranice rovnako ako alkohol.

Predstavte si ráno pred trafikou. Pred vami stojí dieťa, trinásť- či štrnásťročné, kúpi si cigarety a fľašu alkoholu. Pani predavačka bez slova vezme peniaze a o chvíľu si to dieťa na ulici zapáli a zapije, akoby sa nič nedialo.

Všetkým je jasné, že takto to fungovať nemá. Že predavačka má povinnosť pýtať si občiansky a že existuje veková hranica, ktorú sme nastavili, lebo poznáme následky týchto látok na detský organizmus.

Prečo to na sieťach nevidíme?

Pri sociálnych sieťach však tento reflex často nemáme. Tvárime sa, že ide o neškodnú zábavu, hoci v skutočnosti je to priestor navrhnutý tak, aby vytváral návyk, držal nás pri obrazovke čo najdlhšie a premieňal našu pozornosť na zisk niekoho iného.

Dátoví inžinieri nepracujú na tom, aby deti vedeli vypnúť, ale aby sa vracali späť vždy, keď sa nudia, sú neisté alebo smutné. Algoritmus im znova a znova servíruje obsah, ktorý ich stimuluje, porovnáva a mení ich pohľad na seba aj na svet.

Už to dávno nie je otázka „čo ak“. Mladí v tomto priestore trávia veľkú časť dňa bez nástrojov, ako sa v ňom zorientovať. Bez toho, aby sme my dospelí nahlas priznali pravdu. A tou je, že detský mozog nie je pripravený na nekonečný prúd podnetov, tlaku a ideálnych životov iných ľudí.

Aj preto sa čoraz viac krajín už nepýta, či sociálne siete regulovať. Namiesto toho sa v nich diskutuje, kedy sa to stane a ako to bude vyzerať. A tento boj zvádzame práve v Európskom parlamente. Buďme úprimní – Slovensko samo technologických gigantov neprinúti k zodpovednosti. Ale jednotná Európa áno. Máme na to páky aj silu, ktorú sa nebojíme použiť, aby sme pravidlá hry otočili v prospech rodičov a najmä detí.

Ak dokážeme regulovať predaj alkoholu a tabaku, nemáme dôvod tváriť sa, že sociálne siete s prvkami závislosti sú len nevinný voľnočasový produkt. Podporujem preto európske pravidlá, ktoré by stanovili takzvanú digitálnu plnoletosť – vek, od ktorého môže dieťa naplno vstúpiť do sveta sociálnych sietí – a jasne povedali, že do istého času to nejde bez súhlasu rodiča.

Nejde o to „zakazovať internet“, ale vyslať signál, že je to otázka verejného zdravia. Tak ako nepredáme trinásťročnému fľašu vodky, nemusíme mu bez váhania otvárať dvere k nikdy sa nekončiacej online stimulácii.

Žiaden zákon neznamená stopercentnú kontrolu

Argument, že to deti aj tak obídu, počúvam často. Áno, niektorí si cestu nájdu, rovnako ako si ju dnes nájdu pri alkohole. Nikdy to však nebol dôvod nemať žiadne pravidlá. Dobrý zákon neznamená stopercentnú kontrolu, ale rozumné hranice, ktoré dávajú rodičom a školám oporu, že nejde o ich „výmysel“, ale o dohodu celej spoločnosti.

Popri tom však musíme úprimne priznať aj to, že deťom často nemáme čo ponúknuť, keď odložíme mobily na stôl a povieme im, aby „robili niečo iné“. Na Slovensku prakticky neexistuje hustá sieť komunitných centier, kde by mohli bezpečne tráviť čas a hovoriť o tom, čo prežívajú.

Neziskové organizácie, ktoré túto prácu roky robia, bojujú o prežitie namiesto stabilnej podpory štátu. V školách chýbajú psychológovia a psychologičky, učitelia sú preťažení a rodiny nechávame na všetko samy. Potom sa čudujeme, že mladí hľadajú únik v priestore, kde ich niekto vždy „vypočuje“, hoci je to len algoritmus.

To nie je náhoda, ale vizitka vlád, ktoré duševné zdravie a deti odsúvali na okraj. Pre mňa však ochrana detí nie je mäkká téma na koniec programu, je to tvrdé jadro modernej politiky. Ak dovolíme, aby generácia vyrastala v prostredí, ktoré systematicky oslabuje sebavedomie, sústredenie a schopnosť vytvárať vzťahy, zaplatíme za to aj ako demokracia, aj ako ekonomika.

Deti v tom nemôžeme nechať osamote

V Európskom parlamente pracujeme na tom, aby bol online svet férovejší k deťom a rodinám. Hľadáme spôsoby, ako podporiť duševné zdravie a školy, a ja sa pravidelne stretávam so slovenskými expertmi a expertkami, aby sme ich skúsenosť preniesli do európskych rozhodnutí. Neviem sľúbiť zázraky zo dňa na deň, ale viem jasne povedať, na ktorej strane v tejto diskusii stojím.

Svet sociálnych sietí sme vytvorili my dospelí a nemôžeme v ňom deti nechať samotné bez pravidiel, pomoci a ochrany. Ak pri prvých krokoch držíme dieťa za ruku a až neskôr ho pustíme behať samo, je najvyšší čas prestať sa spoliehať na dobrú vôľu algoritmov.

Ako politička aj ako mama urobím všetko pre to, aby sme v online svete prestali ťahať za kratší koniec. Detstvo má každý len jedno a nesmieme dovoliť, aby ho našim deťom technologickí giganti ‚hackli‘ kvôli svojim vyšším ziskom.

Komentár vyšiel na Denníku N.