Prečo politika

Ako novinárka som bola zvyknutá veľa sa pýtať a ešte viac počúvať. Toto mi v politike veľmi chýba. Trápi ma vybičovaná atmosféra, vulgarizácia politickej kultúry aj delenie na “my” a “oni”. Pre dobro nás aj našich detí som presvedčená, že potrebujeme zmierňovať jazyk, akým sa vo verejnom živote rozprávame. Chcem k tomu prispieť už ako politička. Napokon, aj jedným z hesiel Európskej únie je – hľadajme to, čo nás spája, nie to, čo nás rozdeľuje. Tým sa riadim aj ja – v živote aj v politike.

V živote som mala veľké šťastie. Na kvalitné vzdelanie, podporné okolie a skvelú rodinu. Uvedomujem si, že to nie je samozrejmosť. Ako novinárka som sa snažila prinášať aj boľavé témy a príbehy tých, ktorých denné zápasy sú často prehliadané. Mamy samoživiteľky,  obete znásilnení a domáceho násilia, príslušníčky a príslušníci sexuálnych, etnických či náboženských menšín, ženy dôchodkyne. V Európskom parlamente chcem ozvučiť ich hlas. Pretože moderná krajina či spoločenstvo sa pozná aj podľa toho, ako sa stará o svojich najzraniteľnejších.

Viac ako desaťročie som pôsobila v slovenských médiách. Útoky na novinárky a novinárov vo verejnom priestore neberiem ľahko. Citlivo vnímam aj snahu o ovládnutie verejnoprávnej televízie po vzore Maďarska. Novinárky a novinári by mali pracovať bez toho, aby im niekto pozeral cez plece a kázal, čo majú hovoriť. S nevôľou vnímam aj pandémiu hoaxov a dezinformácií. Ako europoslankyňa mám možnosti prinášať opatrenia, ktoré reagujú i na tieto výzvy. 

Keď ma Michal Šimečka oslovil s ponukou kandidovať na ich európskej kandidátke, nemala som pochybnosť, že Progresívne Slovensko je politický domov, kde sa budem cítiť dobre. Zdieľame rovnaké hodnoty – ctíme si demokraciu, slobodu a proeurópske ukotvenie Slovenska. Vnímame tiež dôležitosť zastať si menšiny a zraniteľných. Cesta do politiky má len jednosmerný lístok. Žijeme však časy, kedy pri obrane našich hodnôt nesmieme zaháľať. A tak som na palube.